Smejem sa na svojom poslednom prispevku. Je to smiesne. No, casy sa menia. Stale neviem, co sa stane na druhy den, a stale u mna plati heslo "Uvidime". Ale maturita ma uz netazi, ani prijimacky, to je uz davna minulost, mam pocit, akoby presli uz roky. Akoby som uz bola strasne stara a tuzila po niecom novom, co ma prekvapi.

Zivot je zaujimavy. Verim tomu, ze ho treba zobrat do svojich ruk a poriadne s nim triast, a vytazit z neho vsetko. Do poslednej kvapky. Myslim, ze mne sa dari. Dosiahla som Londyn, mam pracu, tesim sa, ze som tu a tesim sa aj domov. Tesim sa, ze zijem a ze sa mi vo vsetkom dari.

Myslim, ze toto je koniec mojho blogu Bratislava, lebo sa do nej vratim, ale neviem kedy. Neviem. Najblizsich sedem rokov tu sice budem casto, ale nebudem tu byvat. Nie je mi smutno. Poznam Bratislavu ako svoju dlan, pridem o sedem rokov spoznat ju znova. Mesta sa menia, tak ako ludia. Dufam, ze sa zmeni k lepsiemu. :)

Mam toho dost.

Už to bude pomaly končiť. Je mesiac do mojich maturit. Zarabam ako sa len da, aby som mohla ist v lete do Anglicka. Smer Londýn. Teším sa ako pes. Zarabam teda a snazim sa popritom ucit a stale mi to nejde. Som prilis unavena, prilis leniva.

Stahujeme sa. Stahujeme sa uprostred maja, tesne pred maturitou a ja som stastna, lebo v dome sa mi bude lepsie ucit. Snad. Dufam. Musi to tak byt. Stahujeme sa do starsieho domu, nezariadeneho, bolo by treba prerobit ho, ale nie je cas, ani peniaze. Snad inokedy. Asi budeme mat aj psa. Labradora. Ale pes je nakladny. No, ved uvidime. Stale rozmyslam, a vsetky moje myslineky, zistujem, koncia slovami: Uvidime.

Uz mi to lezie na nervy.

Cesta do Talianska

Dňa 2. februára 2007 som okolo štvrtej povedala mame ahoj a ukázala som občiansky preukaz najprv slovenskej hraničnej kontrole a potom rakúskej. Nasadla som na vlak a o hodinu som vystúpila vo Viedni, batožinu som si uložila do skrinky za dve eurá a išla som sa prejsť. Len tak, mala som polhodinku čas, tak som sa prešla ku karlsplatzu a potom električkou naspäť. Už bola tma. Na stanici som si znova vyložila veci zo skrinky a nastúpila do vlaku smerujúceho do srdca Talianska.

Cesta bola dlhá, najmä prvá polovica. Vo vlaku bolo okrem mňa jedno dievča, starší tmavší muž, vyzerajúci ako Ind a nejaký starší Talian, ktorý nevedel žiaden iný jazyk ako materinský. Samozrejme. V kupé bolo zima, lebo sme nezapli kúrenie. Okolo dvanástej sme boli ešte stále v Rakúsku, v horách, vonku bolo dosť snehu, v kupé sme zhasli svetlo, tak som konečne mohla pozerať von oknom. O takú hodinku sme prešli hranice, bez kontroly samozrejme, takže to netrvalo dlhšie ako desať minút. Potom som už spala podľa možností. Budila som sa však na každej stanici, keď vlak brzdil. O ôsmej hodine už bolo dávno svetlo a to som už ďalej spať nemohla, znova sa ma totiž zmocnil ten pocit príjemnej nervozity pri pomyslení na neznáme mesto. Tým mestom bol tentokrát Rím.

Na stanici ma čakal Tibi z Maďarska, ten pricestoval už deň predtým, boli sme dohodnutí, že si pozrieme mesto spoločne. Boli sme ubytovaní v tom istom hosteli - hostel Alessandro, veľmi blízko stanice a teda v strede mesta. Mimochodom vynikajúci hostel, neviem si ho vynachváliť. Keďže sa u nich od jedenástej do tretej upratuje, izbu som mohla dostať až o tretej. Tak som si len zložila veci.

S Tibim sme sa dohodli, že pôjdeme do Vatikánu autobusom a odtiaľ cez celý stred mesta naspäť. Tak sme nasadli, vystúpili sme na námestí Saint Pietro a vystáli sme si polhodinový rad cez celé námestie, aby sme na jeho konci prešli cez kontrolu a dostali sme sa tak do hrobky pápežov. Bola to veľká sála, z krásnym stropom a kupolou nádherne ožiarenou svetlom, na jednom konci bol vysoký altánok a po stranách obrovské sochy pápežov. Podlaha bola mramorová a všade boli povkladané zlaté sošky a rôzne iné predmety. Znie to nádherne, ale skutočnosť taká nádherná nebola. Bolo tam toľko ľudí, odvšadial sa odrážali záblesky z fotoaparátov a bol tam menší hluk, takže to atmosférou vôbec nepripomínalo sväté miesto, ale obyčajné múzeum. Necítila som prítomnosť Boha, čo zvyčajne v katedrálach a bazilikách cítim. Tu nebol, som si tým istá. Vatikán je mŕtve mesto, ktoré sa píši nazhromaždeným bohatstvom.

Tibi chcel ísť ešte do vedľajšej miestnosti, do múzea, ale ja už som mala Vatikánu dosť. Povedal, že jemu to bude trvať aspoň dve hodiny, tak som navrhla, aby sme sa stretli až večer v hosteli. Vydala som sa k Sistínskej kaplnke. No nedorazila som k nej, čo je jediné, čo naozaj ľutujem, lebo je nádherná, je plná vynikajúcich svetoznámych malieb a ja maľby, najmä stropné milujem zo všetkých historicko-kultúrnych pamiatok najviac. Nedorazila som tam, lebo som sa stále bála, že sa nebudem vedieť vrátiť a že sa stratím, lebo to bolo pri veľkej ceste a síce tam bolo veľa ľudí, ale tá cesta vyzerala, že vedie von z mesta. Tak som sa otočila, a keďže som bola po 13hodinovej nočnej ceste veľmi unavená, zamierila som rovno k Roma Termini, hlavnej stanici, a teda k môjmu hostelu. Nemala som pri sebe mapu, ale približne som vedela, kadiaľ mám ísť.

Prešla som cez most, všetky rímske mosty, sú krásne. Krásne bolo aj to, ako svietilo slnko, intenzívne a žiarivo. Nebolo horúco, ani teplo, ale kráčala som s rozopnutým kabátom a slnko mi svietilo bolestivo do očí a ja som sa tešila, že som v Ríme. Dostala som sa do úzkej no neuveriteľne dlhej uličky s názvom Via Julia. Bolo tam veľa malých balkónikov obrastených brečtanom a pri každom vchode boli malé pomarančovníky v obrovských kochlíkoch. Prešla som okolo židovskej synagógy a kúpila som si knihu o Ríme. Nebola tam síce mapa, ale aspoň som vedela, ako sa volajú tie nespočetné katedrály, monumenty, sochy, baziliky, kostoly, zrúcaniny, fontány a iné budovy, ktoré som po ceste videla.

Dostala som sa teda k Trajánovej soche, ktorú som obišla okolo hradu Campodoglio a prešla som ku Koloseu, kde som vošla do Foro Romano, teda systému antických zrúcanín. Tadiaľ som len rýchlo prebehla a potom som po obrovskej ceste s množstvom obchodov Via Cavour dorazila k Roma Termini a okolo tretej som sa vrátila do hostela. Dopriala som si sprchu v pánskych umývarňach, lebo som už bola taká unavená, že som nevidela pred seba a až na druhý deň som zistila, že to boli pánske. Najedla som sa (ešte som mala veľa jedla z domu) a okamžite som zaspala. Spolubývajúce mi potom povedali, že sa veľmi čudovali, určite na mňa nebrali veľmi ohľady, ale mňa nebolo možné vyrušiť v tomto tvrdom spánku. O deviatej som sa zobudila, išla som sa najesť, prečítala som ďalšiu kapitolu z knihy Towards World Order, ktorú som musela prečítať do nasledujúceho večera a išla som na večernú prechádzku. Vrátila som sa o hodinu, teda o jedenástej a ešte som niečo prečítala a o dvanástej som už znova tvrdo spala.

V nedeľu 4. februára som vstala okolo siedmej, na raňajkách som sa stretla s Tibim, vymenili sme si príbehy predošlého dňa. Vydali sme sa znova cez Via Cavour k Foro Romano, lebo sa mi tam veľmi páčilo, odtiaľ k Fontana di Trevi, kde som hodila 10 slovenských korún, čo mi vraj malo zaručiť, že sa do Ríma ešte niekedy vrátim. Odtiaľ k španielskym schodom, kde sme s Tibim asi polhodinu sedeli a kúpali sa v žiarivom talianskom slnku. Ja som sa rozhodla ísť do hostela, lebo zjavne nemám takú výdrž ako Tibi, ktorý sa rozhodol, že sa ide ešte prejsť k Panteónu. Ja som zatiaľ v hosteli dočítala knihu a o piatej sme sa znova stretli a šli vyzdvihnúť Tibiho kamaráta na stanici, Gabora. S ním sme potom nasadli na vlak do Anagni-Fiuggi, kde sme sa stretli s ďaľšími účastníkmi kurzu, s troma Turkami, a celou kopou Talianov. Bola mi obrovská zima, bola som chorá, hladná, a vôbec som nemala chuť konverzovať. Po polhodine čakania po nás prišli dva vany a odviezli nás do Acuta.

Acuto je malá dedinka na vrchole jedného kopca obklopeného z dvoch strán mohutnými masívmi. V Acute sú samé staré domy, staré ulice, žije tam asi 1000 obyvateľov a je to najnádhernejšia dedina, akú som kedy videla. Mala som pocit, že som sa vrátila do stredoveku. Po večeri v hoteli La Panoramica, kde sme boli ubytovaní, som sa cítila omnoho lepšie. Hotel La Panoramica je bahájsky hotel, je to Centre for Bahai studies, alebo tak nejako. Všade boli obrazy Bábovej svätyne, alebo domu Bahjí, a iných svätých miest a na stropoch v každej izbe bolo malou šípkou označené, kde je Qiblih. Krásne miesto.

Kurz trval šesť plných dní, čiže šesť tém, šesť workshopov, kde sme sa zaoberali konkrétnymi otázkami k danej téme, šesť Violettinych rozprávaní o oddaných veriacich, šesť hodín, počas ktorých každý z nás mal pre ostatných zhrnúť, čo sme robili na workshopoch, šesť večerných programov - z toho štyri art workshopy, jedna slávnosť a jeden záverečný program. Čo sa týka mňa, veľmi som sa s ostatnými nerozprávala, na izbe som bola s dvoma švédkami Ana a Asrar, s ktorými som si veľmi dobre rozumela. Inak som si vystačila sama a riešila som vlastné myšlienky, pozorovala ostatných, sústreďovala sa na počúvanie prednášok, učenie. Na začiatku nám pán Robiati povedal, že to nie je letná škola ani mládežnícka konferencia, je to vysokoškolský kurz, a máme k nemu aj tak pristupovať, tak som to robila. A bola som šťastná.

Vedela by som rozprávať dlho, dlho, lebo opísať podrobne sedem dní, udalosti a k tomu aj moje pocity a myšlienky, počasie, jedlo a iné životné podmienky, to sa nedá v jednom poste, to je rozprávanie na niekoľko hodín. Preto na záver len dodám, že som v nedeľu ešte cestou domov bola pár hodín v Ríme a cesta vo vlaku bola omnoho príjemnejšia, lebo som mala celé kupé len pre seba. V Bratislava po mňa prišla mama na stanicu a čo sa mi zdalo kuriózne, ale veľmi som to privítala, bol fakt, že sa mama tvárila, akoby po mňa prišla do školy. Povedala ahoj a či si nedám niečo z automatu a odviezla ma domov. Mám rada svoju mamu. Večer som jej samozrejme porozprávala, ale len zbežne. Čo sa dá rozprávať? To sa musí zažiť!

Slovinsko

31.6.-4.7.2006 som absolvovala slovinsky triatlon - trekking, canyoning, rafting. Isla väčšia skupina, z čoho všetci sú v nejakom spojení s Liborom, lebo on si zaumienil, že v lete ideme športovať a aj to zorganizoval, teda sme išli - ja, Libor, jeho spolužiak Lukáš, jeho kamarátka Katka s bratom, Liborov kamarát s aikida Filip (v Slovinsku som s ním začala chodiť - vydržali sme 3 mesiace), potom ďalší Lukáš, ktorý sa tam myslím, že dostal cez Katku, Vraťo, a napokon dvaja Peťo a neviem kto od nás zo školy, ktorí sa tam ocitli nezávisle od nás.

Teda zážitkov bolo neúrekom, ale pokúsim sa to skrátiť. Z Bratislavy sme odchádzali večer o šiestej a dorazili sme okolo jednej v noci, ocitli sme sa v tábore, kde, ako sa zdalo, nebol ani jeden triezvy človek okrem nás, tak sme sa pridali k ostatným do veľkého tipi rozloženého hore na lúke. V Bratislave by ma ani nenapadlo pomyslieť, že len šesť hodín odtiaľ je také nádherné miesto plné dobrodružstva a zábavy.

Prvý deň sme absolvovali aklimatizačnú túru, výstup trval nejakých päť hodín, hore bolo veľké jazero obklopené ostrovčekmi snehu. Cestou dole som si vytkla členok, pozerala som sa na výhľad a pošmykla som sa z kameňa. Prvé dve hodinky ma to vôbec nebolelo a pokojne som zišla dole. Nikto o ničom nevedel. Potom sme sa išli k Veľkým Korytám okúpať, ja som z istých osobných dôvodov nemohla, tak som sa len tak potulovala po okolí. Ďalej sme ešte pozerali nejaké pramene a okolité úkazy a vôbec sme spoznávali prostredie Julských Álp. Vtedy ma začal ten členok neuveriteľne bolieť a už som ani nemohla poriadne chodiť, ale bála som sa, že ma pošlú s takým členkom domov alebo do nemocnice, alebo sa bude o mňa niekto báť, tak som to radšej nikomu nepovedala, iba Liborovi, lenže ani jemu som nepovedala, ako veľmi ma to bolí. Takže boli Lukáš, Filip aj Libor veľmi prekvapení, keď som si naraz sadla na kameň a rozplakala som sa. Nikto nechápal, čo sa deje a ja som im povedala, že ich tam počkám, lebo už nemôžem pokračovať. A Libor ostal so mnou, tak sme horko-ťažko zliezli dole, vtedy som už asi prekročila istú hranicu a nemohla som samostatne chodiť ani potláčať bolesť tak, ako predtým. A stále som plakala, ale všeobecne to bolo veľmi vtipné.

Na ďalší deň išli všetci o šiestej ráno na najvyšší vrch Julských Álp, Triglav, výstup trval 12 hodín a ja som si myslela, že sa v tábore unudím na smrť. Okolo druhej som sa rozhodla, že to nevydržím, bolo aj dosť teplo a zišla som dole k rieke, že sa okúpem, lenže tam bolo veľa ľudí, tak som sa otočila a vydala som sa hľadať krajšie miesto na kúpanie, šla som smerom do Bovca, známeho rekreačného strediska vzdialeného asi polhodinu pešo. Cestou som našla skratku cez les. Potom som prešla cez Bovec a pokračovala som do Plužnej, vôbec som netušila, kde som, ani kde sa môžem okúpať, cestou som stretla iba jedno dievča, ktoré mi povedalo, že za Plužnou je jazero. Ale už som bola unavená a nevedela som, koľko je hodín, tak som stopla auto a vrátila som sa do Bovca a odtiaľ do tábora, kde som zistila, že som bola preč len tri hodiny. Večer som mala takú dobrú náladu, že som bola na Libora veľmi milá a uvarila som mu veľkú a skvelú večeru. (S Liborom som bola v stane. Je veľmi lenivý, ako ja, a nikomu sa nechcelo za celé štyri dni umyť špinavý riad, tak nám ho umyli mamy, keď sme prišli domov.)

Na tretí deň sme išli canyonovať. hihi. To bol skvelý zážitok, vôbec to nebolo namáhavé, veľmi som sa toho obávala, lebo som to ešte nikdy ani nevidela, ale nemali sme náročný úsek, najvyššia zliezaná skala mala nejakých 40m. Približne. Bola úplne kolmá a pri pohľade dole mi nebolo dobre, ale zostup trval len chvíľočku, najdôležitejšie je nedostať šok, ale nebojácne zoskakovať dolu, pretože na canyoningu nie je nič nebezpečné.

A posledný deň sme raftovali, neviem, mama kedysi raftovala, preto som sa toho nebála, a mám aj skúsenosti so splavovaním, takže to nebol pre mňa problém. Ale nezdalo sa mi to veľmi zaujímavé. Príliš nebezpečné a namáhavé na to, že to v podstate nič neprináša, len pocit rizika, dobrodružstva. Ale čo sa mi páčilo - skákanie do vody. Najprv sme skákali z nejakej sedem metrovej skalky, ale ja som nešla, nechcelo sa mi. Potom z 13m, to som išla, dokonca prvá, a šla som dva krát. A potom nejaký most, tuším 17m, či tak dáko, a z neho skočilo len zopár ľudí, a vyzeralo to veľmi nebezpečne. A potom už bola pokojná voda a my sme sa len tak nechávali unášať prúdom vo vestách. Voda mala 4 stupne celzia, ale mali sme tie neoprény. A potom sme šli domov.

Bol to skvelý zážitok. V Bratislave sme sa s Liborom čudovali, prečo sme boli celé tie štyri dni takí čulí, vôbec sme neboli unavení, aj keď si myslím, že sme mali byť poriadne. Chodili sme totiž pravidelne spať o tretej ráno, vstávali sme okolo ôsmej, málo sme jedli, nebolo treba, činnosť bola namáhavá, veľa sme sa hýbali. Zhodli sme sa na tom, že to bolo spôsobené endorfínmi. Asi sme proste mali veľa adrenalínu a teda aj pocity šťastia a vďaka tomu sme prežili... Nikdy v živote som sa necítila taká zdravá, plná optimizmu a bezstarostnosti, uvoľnenia a nikdy som nebola šťastnejšia.(možno)

Stužková

Stužková prebehla celkom obstojne. Fotiek mám malo a nekvalitných, tak mi odpusťte... Konala sa 24. 11. 2006 v hoteli Bratislava, prišli sme okolo 16:00 a začali sme nacvičovať program. Žiadna vystupujúca skupina nemala dosť času nacvičiť si ho a stále sme sa hádali, kto pôjde ďalší.

Ja som mala na starosti menovky a vystupovala som v dvoch častiach programu(mimochodom jediných, ktoré pp.Slušný pochválil). Jeden bol cirkus, kde som stála v pozadí a mávala farebnými šatkami spolu s Mišou, zatiaľčo Morka vpredu tancovala taký cirkusový tanček s paličkou. Druhý program sa volal Demisia na dospelosť, kde som robila doktora! Vlaďa vykrikovala niečo v zmysle, že nechce byť dospelá a že si chce užívať život. Pridám ten text sem, ak sa mi ho podarí zohnať, lebo bol fakt dobrý. Ja som spolu s mojimi dvoma kolegami doktormi mala za úlohu zviazať ju do kazajky a odviesť do ústavu.

Tak toto je moja mama, nerada sa foti, tak sa jej nezľak-
nite.

Na ľavo čakáme na šampanské, dole asi stojíme a počúvame niekoho prejav a vpravo pripíjame. Toto je prvá fáza stužkovej, kedy sme asi hodinu iba stáli a občas sme sa snažili spievať Gaudeamus igitur, ale spievali sme aj Sme stále frajeri od Petra Nagya a to bolo omnoho omnoho lepšie. A ešte sme mali aj jeden tanec, ja som tancovala s p. uč. Vencelíkom, ktorý nevedel tancovať valčík, no stále bol lepší než ja. Mimochodom, neskôr som si zatancovala valčík aj s Lubom Jánošom, haha, to bola sranda, tvárili sme sa, že sme profesionáli a pochybujem, že nám to niekto zhltol.

Z druhej fázy nemám fotky, lebo to bola večera a vtedy všetci jedli a nefotili.


Tuto dávam mame ružu, to je zvykom. Urobili sme si z tejto ceremónie srandu a snažili sme sa tváriť, ako poslanci, ktorí si podávajú ruky pred fotoaparátmi len tak naoko.


Viac fotiek už nemám, lebo sa vybila baterka na tom hnusnom starom shite.

Domov som prišla o siedmej ráno, pretože si polka spolužiakov zmyslela, že ideme ešte do mesta, kde sme len tak sedeli na lavičke a rozprávali sa, bolo to super. Ale očakávala som od stužkovej viac, neviem prečo, asi že sa o nej veľa rozpráva, aká je to výnimočná udalosť a pritom je to celé len jedna veľká fraška presne ako všetky "tradície".