31.6.-4.7.2006 som absolvovala slovinsky triatlon - trekking, canyoning, rafting. Isla väčšia skupina, z čoho všetci sú v nejakom spojení s Liborom, lebo on si zaumienil, že v lete ideme športovať a aj to zorganizoval, teda sme išli - ja, Libor, jeho spolužiak Lukáš, jeho kamarátka Katka s bratom, Liborov kamarát s aikida Filip (v Slovinsku som s ním začala chodiť - vydržali sme 3 mesiace), potom ďalší Lukáš, ktorý sa tam myslím, že dostal cez Katku, Vraťo, a napokon dvaja Peťo a neviem kto od nás zo školy, ktorí sa tam ocitli nezávisle od nás.
Teda zážitkov bolo neúrekom, ale pokúsim sa to skrátiť. Z Bratislavy sme odchádzali večer o šiestej a dorazili sme okolo jednej v noci, ocitli sme sa v tábore, kde, ako sa zdalo, nebol ani jeden triezvy človek okrem nás, tak sme sa pridali k ostatným do veľkého tipi rozloženého hore na lúke. V Bratislave by ma ani nenapadlo pomyslieť, že len šesť hodín odtiaľ je také nádherné miesto plné dobrodružstva a zábavy.Prvý deň sme absolvovali aklimatizačnú túru, výstup trval nejakých päť hodín, hore bolo veľké jazero obklo
pené ostrovčekmi snehu. Cestou dole som si vytkla členok, pozerala som sa na výhľad a pošmykla som sa z kameňa. Prvé dve hodinky ma to vôbec nebolelo a pokojne som zišla dole. Nikto o ničom nevedel. Potom sme sa išli k Veľkým Korytám okúpať, ja som z istých osobných dôvodov nemohla, tak som sa len tak potulovala po okolí. Ďalej sme ešte pozerali nejaké pramene a okolité úkazy a vôbec sme spoznávali prostredie Julských Álp. Vtedy ma začal ten členok neuveriteľne bolieť a už som ani nemohla poriadne chodiť, ale bála som sa, že ma pošlú s takým členkom domov alebo do nemocnice, alebo sa bude o mňa niekto báť, tak som to radšej nikomu nepovedala, iba Liborovi, lenže ani jemu som nepovedala, ako veľmi ma to bolí. Takže boli Lukáš, Filip aj Libor veľmi prekvapení, keď som si naraz sadla na kameň a rozplakala som sa. Nikto nechápal, čo sa deje a ja som im povedala, že ich tam počkám, lebo už nemôžem pokračovať. A Libor ostal so mnou, tak sme horko-ťažko zliezli dole, vtedy som už asi prekročila istú hranicu a nemohla som samostatne chodiť ani potláčať bolesť tak, ako predtým. A stále som plakala, ale všeobecne to bolo veľmi vtipné.Na ďalší deň išli všetci o šiestej ráno na najvyšší vrch Julských Álp, Triglav, výstup trval 12 hodín a ja som si myslela, že sa v tábore unudím na smrť. Okolo druhej som sa rozhodla, že to nevydržím, bolo aj dosť teplo a zišla som dole k rieke, že sa okúpem, lenže tam bolo veľa ľudí, tak som sa otočila a vydala som sa hľadať krajšie miesto na kúpanie, šla som smerom do Bovca, známeho rekreačného strediska vzdialeného asi polhodinu pešo. Cestou som našla skratku cez les. Potom som prešla cez Bovec a pokračovala som do Plužnej, vôbec som netušila, kde som, ani kde sa môžem okúpať, cestou som stretla iba jedno dievča, ktoré mi povedalo, že za Plužnou je jazero. Ale už som bola unavená a nevedela som, koľko je hodín, tak som stopla auto a vrátila som sa do Bovca a odtiaľ do tábora, kde som zistila, že som bola preč len tri hodiny. Večer som mala takú dobrú náladu, že som bola na Libora veľmi milá a uvarila som mu veľkú a skvelú večeru. (S Liborom som bola v stane. Je veľmi lenivý, ako ja, a nikomu sa nechcelo za celé štyri dni umyť špinavý riad, tak nám ho umyli mamy, keď sme prišli domov.)
Na tretí deň sme išli canyonovať. hihi. To bol skvelý zážitok, vôbec to nebolo namáhavé, veľmi som sa toho obávala, lebo som to ešte nikdy ani nevidela, ale nemali sme náročný úsek, najvyššia zliezaná skala mala nejakých 40m. Približne. Bola úplne kolmá a pri pohľade dole mi nebolo dobre, ale zostup trval len chvíľočku, najdôležitejšie je nedostať šok, ale nebojácne zoskakovať dolu, pretože na canyoningu nie je nič nebezpečné.
A posledný deň sme raftovali, neviem, mama kedysi raftovala, preto som sa toho nebála, a mám aj skúsenosti so splavovaním, takže to nebol pre mňa problém. Ale nezdalo sa mi to veľmi zaujímavé. Príliš nebezpečné a namáhavé na to, že to v podstate nič neprináša, len pocit rizika, dobrodružstva. Ale čo sa mi páčilo - skákanie do vody. Najprv sme skákali z nejakej sedem metrovej skalky, ale ja som nešla, nechcelo sa mi. Potom z 13m, to som išla, dokonca prvá, a šla som dva krát. A potom nejaký most, tuším 17m, či tak dáko, a z neho skočilo len zopár ľudí, a vyzeralo to veľmi nebezpečne. A potom už bola pokojná voda a my sme sa len tak nechávali unášať prúdom vo vestách. Voda mala 4 stupne celzia, ale mali sme tie neoprény. A potom sme šli domov.
Bol to skvelý zážitok. V Bratislave sme sa s Liborom čudovali, prečo sme boli celé tie štyri dni takí čulí, vôbec sme neboli unavení, aj keď si myslím, že sme mali byť poriadne. Chodili sme totiž pravidelne spať o tretej ráno, vstávali sme okolo ôsmej, málo sme jedli, nebolo treba, činnosť bola namáhavá, veľa sme sa hýbali. Zhodli sme sa na tom, že to bolo spôsobené endorfínmi. Asi sme proste mali veľa adrenalínu a teda aj pocity šťastia a vďaka tomu sme prežili... Nikdy v živote som sa necítila taká zdravá, plná optimizmu a bezstarostnosti, uvoľnenia a nikdy som nebola šťastnejšia.(možno)
