Cesta do Talianska

Dňa 2. februára 2007 som okolo štvrtej povedala mame ahoj a ukázala som občiansky preukaz najprv slovenskej hraničnej kontrole a potom rakúskej. Nasadla som na vlak a o hodinu som vystúpila vo Viedni, batožinu som si uložila do skrinky za dve eurá a išla som sa prejsť. Len tak, mala som polhodinku čas, tak som sa prešla ku karlsplatzu a potom električkou naspäť. Už bola tma. Na stanici som si znova vyložila veci zo skrinky a nastúpila do vlaku smerujúceho do srdca Talianska.

Cesta bola dlhá, najmä prvá polovica. Vo vlaku bolo okrem mňa jedno dievča, starší tmavší muž, vyzerajúci ako Ind a nejaký starší Talian, ktorý nevedel žiaden iný jazyk ako materinský. Samozrejme. V kupé bolo zima, lebo sme nezapli kúrenie. Okolo dvanástej sme boli ešte stále v Rakúsku, v horách, vonku bolo dosť snehu, v kupé sme zhasli svetlo, tak som konečne mohla pozerať von oknom. O takú hodinku sme prešli hranice, bez kontroly samozrejme, takže to netrvalo dlhšie ako desať minút. Potom som už spala podľa možností. Budila som sa však na každej stanici, keď vlak brzdil. O ôsmej hodine už bolo dávno svetlo a to som už ďalej spať nemohla, znova sa ma totiž zmocnil ten pocit príjemnej nervozity pri pomyslení na neznáme mesto. Tým mestom bol tentokrát Rím.

Na stanici ma čakal Tibi z Maďarska, ten pricestoval už deň predtým, boli sme dohodnutí, že si pozrieme mesto spoločne. Boli sme ubytovaní v tom istom hosteli - hostel Alessandro, veľmi blízko stanice a teda v strede mesta. Mimochodom vynikajúci hostel, neviem si ho vynachváliť. Keďže sa u nich od jedenástej do tretej upratuje, izbu som mohla dostať až o tretej. Tak som si len zložila veci.

S Tibim sme sa dohodli, že pôjdeme do Vatikánu autobusom a odtiaľ cez celý stred mesta naspäť. Tak sme nasadli, vystúpili sme na námestí Saint Pietro a vystáli sme si polhodinový rad cez celé námestie, aby sme na jeho konci prešli cez kontrolu a dostali sme sa tak do hrobky pápežov. Bola to veľká sála, z krásnym stropom a kupolou nádherne ožiarenou svetlom, na jednom konci bol vysoký altánok a po stranách obrovské sochy pápežov. Podlaha bola mramorová a všade boli povkladané zlaté sošky a rôzne iné predmety. Znie to nádherne, ale skutočnosť taká nádherná nebola. Bolo tam toľko ľudí, odvšadial sa odrážali záblesky z fotoaparátov a bol tam menší hluk, takže to atmosférou vôbec nepripomínalo sväté miesto, ale obyčajné múzeum. Necítila som prítomnosť Boha, čo zvyčajne v katedrálach a bazilikách cítim. Tu nebol, som si tým istá. Vatikán je mŕtve mesto, ktoré sa píši nazhromaždeným bohatstvom.

Tibi chcel ísť ešte do vedľajšej miestnosti, do múzea, ale ja už som mala Vatikánu dosť. Povedal, že jemu to bude trvať aspoň dve hodiny, tak som navrhla, aby sme sa stretli až večer v hosteli. Vydala som sa k Sistínskej kaplnke. No nedorazila som k nej, čo je jediné, čo naozaj ľutujem, lebo je nádherná, je plná vynikajúcich svetoznámych malieb a ja maľby, najmä stropné milujem zo všetkých historicko-kultúrnych pamiatok najviac. Nedorazila som tam, lebo som sa stále bála, že sa nebudem vedieť vrátiť a že sa stratím, lebo to bolo pri veľkej ceste a síce tam bolo veľa ľudí, ale tá cesta vyzerala, že vedie von z mesta. Tak som sa otočila, a keďže som bola po 13hodinovej nočnej ceste veľmi unavená, zamierila som rovno k Roma Termini, hlavnej stanici, a teda k môjmu hostelu. Nemala som pri sebe mapu, ale približne som vedela, kadiaľ mám ísť.

Prešla som cez most, všetky rímske mosty, sú krásne. Krásne bolo aj to, ako svietilo slnko, intenzívne a žiarivo. Nebolo horúco, ani teplo, ale kráčala som s rozopnutým kabátom a slnko mi svietilo bolestivo do očí a ja som sa tešila, že som v Ríme. Dostala som sa do úzkej no neuveriteľne dlhej uličky s názvom Via Julia. Bolo tam veľa malých balkónikov obrastených brečtanom a pri každom vchode boli malé pomarančovníky v obrovských kochlíkoch. Prešla som okolo židovskej synagógy a kúpila som si knihu o Ríme. Nebola tam síce mapa, ale aspoň som vedela, ako sa volajú tie nespočetné katedrály, monumenty, sochy, baziliky, kostoly, zrúcaniny, fontány a iné budovy, ktoré som po ceste videla.

Dostala som sa teda k Trajánovej soche, ktorú som obišla okolo hradu Campodoglio a prešla som ku Koloseu, kde som vošla do Foro Romano, teda systému antických zrúcanín. Tadiaľ som len rýchlo prebehla a potom som po obrovskej ceste s množstvom obchodov Via Cavour dorazila k Roma Termini a okolo tretej som sa vrátila do hostela. Dopriala som si sprchu v pánskych umývarňach, lebo som už bola taká unavená, že som nevidela pred seba a až na druhý deň som zistila, že to boli pánske. Najedla som sa (ešte som mala veľa jedla z domu) a okamžite som zaspala. Spolubývajúce mi potom povedali, že sa veľmi čudovali, určite na mňa nebrali veľmi ohľady, ale mňa nebolo možné vyrušiť v tomto tvrdom spánku. O deviatej som sa zobudila, išla som sa najesť, prečítala som ďalšiu kapitolu z knihy Towards World Order, ktorú som musela prečítať do nasledujúceho večera a išla som na večernú prechádzku. Vrátila som sa o hodinu, teda o jedenástej a ešte som niečo prečítala a o dvanástej som už znova tvrdo spala.

V nedeľu 4. februára som vstala okolo siedmej, na raňajkách som sa stretla s Tibim, vymenili sme si príbehy predošlého dňa. Vydali sme sa znova cez Via Cavour k Foro Romano, lebo sa mi tam veľmi páčilo, odtiaľ k Fontana di Trevi, kde som hodila 10 slovenských korún, čo mi vraj malo zaručiť, že sa do Ríma ešte niekedy vrátim. Odtiaľ k španielskym schodom, kde sme s Tibim asi polhodinu sedeli a kúpali sa v žiarivom talianskom slnku. Ja som sa rozhodla ísť do hostela, lebo zjavne nemám takú výdrž ako Tibi, ktorý sa rozhodol, že sa ide ešte prejsť k Panteónu. Ja som zatiaľ v hosteli dočítala knihu a o piatej sme sa znova stretli a šli vyzdvihnúť Tibiho kamaráta na stanici, Gabora. S ním sme potom nasadli na vlak do Anagni-Fiuggi, kde sme sa stretli s ďaľšími účastníkmi kurzu, s troma Turkami, a celou kopou Talianov. Bola mi obrovská zima, bola som chorá, hladná, a vôbec som nemala chuť konverzovať. Po polhodine čakania po nás prišli dva vany a odviezli nás do Acuta.

Acuto je malá dedinka na vrchole jedného kopca obklopeného z dvoch strán mohutnými masívmi. V Acute sú samé staré domy, staré ulice, žije tam asi 1000 obyvateľov a je to najnádhernejšia dedina, akú som kedy videla. Mala som pocit, že som sa vrátila do stredoveku. Po večeri v hoteli La Panoramica, kde sme boli ubytovaní, som sa cítila omnoho lepšie. Hotel La Panoramica je bahájsky hotel, je to Centre for Bahai studies, alebo tak nejako. Všade boli obrazy Bábovej svätyne, alebo domu Bahjí, a iných svätých miest a na stropoch v každej izbe bolo malou šípkou označené, kde je Qiblih. Krásne miesto.

Kurz trval šesť plných dní, čiže šesť tém, šesť workshopov, kde sme sa zaoberali konkrétnymi otázkami k danej téme, šesť Violettinych rozprávaní o oddaných veriacich, šesť hodín, počas ktorých každý z nás mal pre ostatných zhrnúť, čo sme robili na workshopoch, šesť večerných programov - z toho štyri art workshopy, jedna slávnosť a jeden záverečný program. Čo sa týka mňa, veľmi som sa s ostatnými nerozprávala, na izbe som bola s dvoma švédkami Ana a Asrar, s ktorými som si veľmi dobre rozumela. Inak som si vystačila sama a riešila som vlastné myšlienky, pozorovala ostatných, sústreďovala sa na počúvanie prednášok, učenie. Na začiatku nám pán Robiati povedal, že to nie je letná škola ani mládežnícka konferencia, je to vysokoškolský kurz, a máme k nemu aj tak pristupovať, tak som to robila. A bola som šťastná.

Vedela by som rozprávať dlho, dlho, lebo opísať podrobne sedem dní, udalosti a k tomu aj moje pocity a myšlienky, počasie, jedlo a iné životné podmienky, to sa nedá v jednom poste, to je rozprávanie na niekoľko hodín. Preto na záver len dodám, že som v nedeľu ešte cestou domov bola pár hodín v Ríme a cesta vo vlaku bola omnoho príjemnejšia, lebo som mala celé kupé len pre seba. V Bratislava po mňa prišla mama na stanicu a čo sa mi zdalo kuriózne, ale veľmi som to privítala, bol fakt, že sa mama tvárila, akoby po mňa prišla do školy. Povedala ahoj a či si nedám niečo z automatu a odviezla ma domov. Mám rada svoju mamu. Večer som jej samozrejme porozprávala, ale len zbežne. Čo sa dá rozprávať? To sa musí zažiť!